Kto ma pozná, vie, že viem byť extrémne lenivá a to aj vo veciach, ktoré ma extrémne bavia. Nuž zdá sa, že blogy v tomto rebríčku vedú. Nevenujem sa im a tak to aj potom vyzerá. Keď mám o čom, tak nenapíšem, lebo sa mi nechce (alebo neviem nájsť link na prihlásenie do konta). A keď ho nájdem a chce sa mi aj písať, tak zase nie je o čom. A pritom je toľko vecí okolo mňa, ktoré si zaslúžia moju pozornosť.
Trnava a veci s ňou spojené
Dalo by sa povedať, že Trnavu som začala vnímať ako svoj druhý, možno tretí domov. Rozhodne v nej netrávim až tak veľa času. Do školy dochádzam, často veľmi nepravideľne. (Tak napríklad dnes som sa tam vybrala, že však patrilo by sa a spoj, ktorým som mala ísť bol zrušený...) Ale keď už som tam, tak som rada. Kto pozná masmediálku, vie ihneď povedať, aké je to tam zlé. Skladová, žiadne MHD, ktoré by stálo za reč alebo "trnafský veter". Áno, tieto negatíva sú veľmi silné, ale nech mi nikto nehovorí, že nevie nájsť nič pozitívne. Tak ja rozhodne považujem za dobré už len to, že som natrafila na tú najšibnutejšiu partiu ľudí, akí sa len mohli stretnúť. A tak môžem byť celé dni na Skladovej, ale mám sa s kým zasmiať. Môžem sa prejsť peši cez polku Trnavy, ale na prechádzke nebudem sama. A môže ma ísť odfúknuť ten ľadový severák, ale viem, že si naň mám s kým ponadávať. Plus tie kreativne výtvory, ktoré vychádzajú z Pobliev Grúp-u...
Priatelia nad zlato
Priatelia sú ako soľ. Skrátka ich potrebujeme k životu. A keď ich nemáme, tak čoskoro pocítime, že to nie je ono. Teraz sa nechcem rozpisovať o tom, ako som jedného dňa pocítila, že mi zrazu niečo chýba. To zažil asi každý, neviem. Skôr by som sa chcela podeliť o to, že viem, že tých priateľov mám. Mám nestarnúce priateľstvo, ktoré možno poslednou dobou ochladlo, ale viem, že je a že bude navždy! (Pretože Raketoví tím nikdy nezomrie!!) A okrem iných trvajúcich priateľstiev sú tu aj také, ktoré sú ešte v plienkach, ale sú skvelé. Lebo ako povedal Ralph Waldo Emerson: "Priateľom mi je ten, pred kým môžem rozmýšľať nahlas," nie ten, pred ktorým zo strachu ani nepípneš, lebo sa bojíš, čo by si o tebe pomyslel. A čo sa my narozmýšľame pri tom Crashovi. Filozofickú knihu by sme z tých myšlienok mohli vydať. A samozrejme nemôžem zabudnúť na to, že v jednej jedinej osobe sa mi spája spriaznená duša s najlepším priateľom a s milujúcim chlapcom.
Moi?
Mysteriózne mätúca, máličko mimo, možno mysliaca, multifunkčne márnivá, menlivo múdra, mrazivo magnetická, mechanicky majoritná, megalomansky milá a mega milujúca.
Som aká som, zvyknem hovorievať, ak mi niekto niečo vyčíta. Áno, občas si chybu neviem priznať a presvedčím aj opicu, že vie plávať motýlika. Ale niekedy sa naozaj snažím zmeniť. Len mi na to nikto nedal návod a zmeniť seba bez návodu je ťažšie ako postaviť skriňu z Ikea.
Domov
Nič nie je dokonalé a práve doma sa o tom vždy presvedčím. Tie najväčšie problémy vznikajú práve v rodine, lebo tam sú si ľudia najbližší a tam si dokážu aj najviac ubližovať. Ale rodinu si človek nevyberá, no mal by byť za ňu vďačný, lebo koľko ľudí na svete nemá vôbec nikoho? A tak hoci sú tu hádky, výčitky, odutosť, zlá nálada a sestra čo mi šlohne, čo sa dá, a ktorej na oplátku šlohnem ja, čo sa dá, stále tu prevláda láskavosť najbližších, ktorí znamenajú môj život.
O, o, o, decibely lásky
Už spomínaná spriaznená duša, najlepší priateľ a predovšetkým môj chlapec. Za ten rok a pol, čo sme spolu, bolo len veľmi málo dní, keď sme sa nevideli. A ešte stále mi to spôsobuje muky ak viem, že sa s ním nejaký čas neuvidím. Viem, že stále som zamilovaná. Stále mi chýba vo chvíli, keď za ním zavriem dvere bytu a tak podobne. A čo, nehanbím sa za to!!! Máme síce trochu taliansky vzťah, v ktorom to občas riadne vrie, ale o to krajšie to vždy je, keď sa udobríme. Je to ako stúpať po rebríku. Hádka nás síce vráti o schodík nižšie, ale udobrenie nás posunie kusisko hore... Aké skvelé je, že tento rebrík nikde nekončí! Krúti sa do nekonečna. Síce neviem, čo nám prinesie budúcnosť, ale riadim sa heslom: Kto verí, uvidí! a ja verím, že sa vyšplháme riadne vysoko. A zatiaľ musím vyjadriť obrovskú vďačnosť za to, že ho mám.
A to je vše, přátelé!
Povinnosti volajú, vlastne už poriadne hučia, lebo zase niekam meškám. Možno sa opäť čoskoro stretneme pri ďalšom blogu. No, veď viete, ak sa mi bude chcieť...
Letím, lebo život volá!
